Uhrovecký Hrad
Vítanie jesene 13. október 2007
...v jedno ráno sa tak kuknem von oknom, akonáhle oči otvorím. Do kelu... nikam nejdeme.. čo už.. aspoň pôjdem mrknut na stanicu a ak tam niekto bude tak mu poviem že sa nikam nejde... kuknem pre istotu ešte raz a .. ľaľa... vyčasieva sa.. jupíííí. A tak hádžem veci do ruksaku. Ideme...
Keď vystúpime z autobusu v Uhrovskom Podhradí, hneď nám je jasné kto bude dnes našim pánom. Na celý deň sa ním stáva ujo vietor. No nič to zato, buďme radi že nieje blato J... a tak si ho šinieme do riadneho kopca. Stále len kopec a kopec. No ani sa nenazdáme a je tu. Hrad Uhrovec. A víta nás sám hradný pán...cap. Veru dobre čítate J. Mékal ostošesť. No máme šťastie, lebo práve dorazili aj jedny milí ujovia, ktorý majú prsty v obnove hradu. A tak to máme aj so sprievodcom – ujom, psom, capom. Všetci nás sprevádzali.
Po prehliadke hradu zapaľujeme ohník, ktorý nám vo vetre nie a nie horieť. Ale to by sme predsa neboli skauti keby sa nám to nepodaril, a mohli si opiecť všetky tie dobroty čo patria k ohníku. A silou mocou sa chce k nám pridať aj ten capisko. A veruže rohy ma riadne. Stále sa nimi otŕčal.
Najedený, oddýchnutý sa vyberáme na cestu domou. Zbehneme na Jankov Vŕšok kde sa nám snaží skrížiť cestu osemkolový transportér. Pán za volantom je nejaky moc múdri a tak po kratučkej výmene názorov sa nenecháme znechutit a kráčame si svojou cestičkou ďalej. Hurá, a sme v Uhrovci. Dáme teplý čajík a počkáme si na bus, ktorý nás dovedie bližšie k domu. Pak ešte vlak a sme tu.
... tak teda vitaj pani jeseň!!! J
J igi